Navštívil som Slovinsko a Ľubľanu

Autor: Gabriel Vass | 20.3.2016 o 22:06 | (upravené 21.3.2016 o 19:36) Karma článku: 4,92 | Prečítané:  988x

Ako som navštívil prekrásne Slovinsko a ešte krajšiu Ľubľanu. Ak ste navštívili túto krajinu ako 99% Slovákov, počas cesty na dovolenku, tak vám odporúčam pri Maribore zabočiť doprava, smer Ľubľana. Určite nebudete ľutovať. 

Pred pár dňami som navštívil hlavné mesto Slovinska, Ľubľanu. Myslím si, že s kľudným svedomím môžem povedať, že je to najkrajšie mesto v akom som kedy bol. Nie je to len pamiatkami, ale systémom života, ktorý je tu zaužívaný. 

Priateľka mala pred pár dňami narodeniny, tak som ju chcel potešiť nejakým originálnym darčekom. Napadlo mi, že by sme mohli ísť niekam na výlet. A tak som sa rozhodoval, akú destináciu zvolím. Keďže som chcel spojiť príjemné s užitočným, rozhodoval som sa medzi hlavnými mestami. Príjemné preto, lebo každé hlavné mesto má čo ponúknuť, a užitočné preto, aby som si mohol odškrtnúť ďalšiu položku zo svojho "to visit" listu. Mám totiž taký smelý sen, do konca života navštíviť každé hlavné mesto v Európe. 

Keďže som chcel ísť na výlet autom (z Bratislavy), tak do úvahy pripadali tieto destinácie ("neodškrtnuté položky"): Budapešť, Praha, Ľubľana. Keďže sme mali v podstate tri dni, a do Budapešti je to len hodina a pol jazdy, tak tú možnosť som odložil na inokedy. Praha je síce ďalej, ale tú som tiež momentálne odsunul na neurčito. Takže víťaz bol jasný: Ľubľana. 

Hmm, Slovinsko. Tam som bol akurát na hodinku (možno viac, ak boli kolóny na hraniciach), keď sme tade prechádzali cestou na dovolenku do Chorvátska. Čo také môže ponúknuť malé Slovinsko? Verte mi, môže. Tak som si pekne hľadal na nete info o Ľubľane. Takže otváram google a píšem tých 5 čarovných cestovateľských slov: what to visit in Ljubljana. Hneď mi vyskočili obrázky mesta, hovorím si: not baaaad... Otváram Tripadvisor, beriem do ruky ceruzku a papier, a píšem si jednotlivé pamätihodnosti: Tromostovje, Zmajski most, Mesarski most, park Tivoli, Grad,...atď. Ešte som si spomenul na kamaráta, ktorý mi pred časom vravel že bol na erazme v Ľubľane, tak reku napíšem mu, dá mi rovno info z prvej ruky. Týmto Ťa pozdravujem Mišo, díky moc. 

Okej, plán by sme mali. Už zatváram prehliadač, keď mi napadne, že vlastne čo ešte môže Slovinsko ponúknuť. Spomínam si na nejaké cestovateľské články, a tam som sa kedysi dočítal že existuje nejaké pekné jazero, v strede ktorého je dáky ostrov s kostolíkom. Píšem to hneď do googlu. Vypľuje mi to nejaké Jezero Bled. Pozerám na to, fíha, tam musím ísť. Rovno klikám na mapy, a vravím počítaču, že o čo, že to je na druhom konci krajiny. A nie! Je to len hodinka cesty z Klagenfurtu, jednej z dvoch trás, ktorými môžte ísť do Ľubľany (druhou je klasicky cez Maribor). Okej, takže Ľubľana a Bled. Ale ešte mi niečo upútalo pozornosť. Pozerám, že to je mi nejaké povedomé, podobá sa to na Slovenský Raj (ešte som tam síce nebol, ale videl som fotky). Klikám na obrázok a som očarený. Ževraj nejaký Vintgar. Opäť googlim a opäť pozerám s úžasom. Aby ste si vedeli predstaviť o čom tu píšem, odporúčam vám rovno teraz dať do googlu tieto dva pojmy: Jezero Bled a Soteska Vintgar. A možno už dnes večer budete zbalení a zajtra vyrazíte. Je to len 4,5h autom od Bratislavy, čiže niečo ako do Košíc. No ale aby som sa vrátil k podstate. Takže máme tri destinácie. Pozerám do mapy a určujem poradie: Vintgar, Bled a Ľubľana. Pár dní som bol natešený sám zo seba, že som asi objavil Ameriku a že taká malá krajina akou Slovinsko je, má také krásne zákutia. Blíži sa termín odchodu a opäť googlim. Doľaďujem trasu, pozerám fotky a hľadám info o tých miestach. A tu prichádza problém. Veľký problém. Nápis, ktorý som si predtým nevšimol na ich stránke: Vintgar is closed! Otvárajú prvého apríla. Pozerám na kalendár, je 15. marec. Och. Tak nič. Vintgar nebude. Potom mi však napadá jedna vec: dá sa tam dostať aj napriek tomu? Pokiaľ možno, legálne. Píšem Mišovi, že Houston máme problém. Nech mi to nejak cez slovinských kamarátov zistí, či sa tam dá ísť hoci je to zavreté. Našťastie prišla kladná odpoveď. Posiela mi link na nejakú stránku, kde píšu, že je to zavreté, ale môže sa tam ísť na vlastné nebezpečenstvo. Vravím si okej, paráda, ideme. Pre istotu, radšej googlim, že čo za vlastné nebezpečenstvo tam hrozí. Dozvedám sa, že po zime je ten chodník v dezolátnom stave, kde-tu chýbajú dosky a tak. Nevadí, hovorím si, za dva týždne otvárajú, tak hádam to už majú pripravené a predsa to nebudú upravovať dva dni predtým, keďže tie fotky vyzerali všelijak.

Nadišiel deň D, a vydávame sa na cestu. Bratislavu opúšťame okolo pol ôsmej ráno. Smer Graz, Klagenfurt, Slovinsko. Cestu cez Rakúsko tu opisovať nebudem a rovno sa prenesieme v čase a vzdialenosti o pár hodín neskôr, keď opúšťame Klagenfurt a ideme prejsť cez hory do Slovinska. A tu začína ozajstné rozprávanie o Slovinsku. Spomenul som dve hlavné trasy ako sa tam dostať, avšak práve mi napadlo, že my sme šli vlastne tou treťou. Mapy píšu, že treba ísť po diaľnici smer Klagenfurt - Villach - tunel Karawanks a na druhej strane tunela je už Slovinsko. Našťastie som v tomto precízny a všetko si dopredu googlim. Zisťujem, že prejazd týmto tunelom je spoplatnený 7,5€ pre osobné autá. Tak vyberám inú trasu. Z Klagenfurtu rovno cez hory, do Slovinska. Niečo ako Donovaly, len kratšie, strmšie a krajšie. S Maťom sa radi zabávame na hláške Smeágola z Pána Prsteňov, ktorá presne vystihuje túto cestu: "There is a path, and then... a tunnel". Áno, je tam ešte jeden tunel, Loibltunel, zaňho sa neplatí. Vojdete doň v Rakúsku, a vyjdete v Slovinsku. Tak sme vošli a vyšli. Keď sme vchádzali tak sme opúšťali Rakúsko za celkom príjemného jarného počasia, a keď sme vyšli tak nás Slovinsko privítalo okrem celkom príjemného jarného počasia aj s menším bonusom. Všade sneh, veľa snehu. Takže už sme v Slovinsku. Najbližšia zastávka je Vintgar, čo je asi 40km od hraníc.

Vintgar

Kým sme našli toto skryté miesto, trocha sme sa pomotkali po okolitých cestách II. triedy. Jediné, čo ma za tých pár dní na Slovinsku štvalo, boli smerové tabule ku turisticky zaujímavým miestam. Na diaľnici žiadna info tabuľa, že tu odbočte, ak chcete vidieť niečo pekné. Ani Vintgar ani Bled, a to si myslím že sú ich top pamiatky. Okej, dajme tomu že na diaľnici to nemusia mať, ale keď už človek odbočí do správnej dediny (a niekde za ňou by to malo byť), tak by sa patrilo dať nejakú tabuľu. Takže sme si nadišli asi zbytočných 10km po ich dedinách, síce krásnych ale po info ani stopy. Stopli sme si nejakých 12 ročných chalanov, čo šli asi zo školy domov a s využitím mojej, povedzme mierne pokročilej chorvátštiny, a jeho, povedzme podpriemernej angličtiny, sme sa dostali tam, kde sme chceli. Teda nie tak celkom, ale povedzme, že sme sa dostali tam, kam sme chceli. Vintgar. Chalan vraví pravo a poslje desno. Okej, takže rovno a potom doprava. (pravo je u nich rovno a desno je doprava, píš si keby si sa stratil na Balkáne). Jedna tabuľa Vintgar je doprava, ďalšia rovno. Tak ideme rovno. Došli sme na parkovisko a ideme do Vintgaru.

Vintgar je vlastne taká roklinka, dlhá asi 1,5km, cez ktorú preteká krištáľovočistá bystinka s vodopádmi, vodnými vírmi a inými krásnymi prírodnými zaujímavosťami. Cez túto roklinku sa ide po drevenom chodníčku, až dojdete na koniec, kde vás čaká vodopád. Takto som si to našiel na nete. Ale my sme však začínali pri tom vodopáde. Takže preto som písal, že aj sme sa dostali, aj sme sa nedostali tam, kde sme chceli. No ale v princípe to je jedno z ktorej strany načnete koláč. Príroda bola nádherná, síce krajšie by to bolo v lete, alebo na konci jari, keď všetko pučí, ale aj takto to bolo pekné. Fotili sme, natáčali sme a kráčali sme po tých drevených chodníkoch. Internet neklamal. Naozaj to bolo miestami zdevastované, chýbali zábradlia, a niekde aj dosky. Prvý problém nastal približne po 500m, keď sme museli prejsť cez most vo výške asi 5m nad riekou a chýbali dosky. Toto sa dalo ešte preskočiť, tak sme pokračovali. Po pár metroch sa situácia opakovala, ale tiež sa to dalo prejsť. Prechádzali sme najkrajšou pasážou, a ako sa hovorí, v najlepšom treba skončiť. Prišli sme k miestu, kde sa to už nedalo prejsť, ani preliezť ani preskočiť. Proste tých dosiek tam chýbalo viac. Pod nami pár metrov ničoho a potom už len rieka. Nie, v Slovinsku som nechcel zomrieť, tak sme sa otočili. Ale stálo to za to. Ktovie ako ďaleko by sme sa dostali, ak by sme začínali na druhej strane roklinky. Ale aspoň sme videli vodopád, ktorý by sme nevideli keby ideme opačne. 

Bled

Ďalšou zastávkou bolo jazero Bled. Našťastie je od Vintgaru vzdialené len asi 5km. Konečne boli aspoň ako-také tabule k tomuto miestu, takže sme tam trafili na prvý pokus. Rozhodol som sa, že pôjdem autom rovno na hrad. Odtiaľ bude pekný výhľad na celé jazero aj s ostrovom. Avšak čakalo nás sklamanie. Na to aby sme mali výhľad bolo treba zaplatiť vstupné do areálu hradu, čo sa nám veľmi nechcelo. Výhľad sme mali teda veľmi obmedzený, a z hradu sme dokonca ten ostrov ani poriadne nevideli. Horšie bolo Slnko, ktoré sa práve chystalo zapadať a svietilo priamo spoza ostrova, takže na fotkách skoro nič nevidno. Tak sme teda ešte zišli dolu k jazeru, spravili pár fotiek a vybrali sme sa do Ľubľany, vzdialenej asi 60km. 

Ľubľana

Vďaka diaľnici sme v Ľubľane za niečo vyše pol hodiny. A od prvého momentu ma to mesto očarilo. Ako vodič oceňujem systém dopravy a vlastne aj celkový systém, ktorý je v tomto meste nastavený. A porovnávam to s Bratislavou, ktorá je 2x taká veľká. Zaprvé, majú tu mestský okruh, síce spoplatnený diaľničnou známkou, ale majú. Podotýkam, že som išiel cez mesto okolo piatej, takže v čase špičky. Oceňujem, že po mestskom okruhu majú 100km/h. Aj u nás by to mohli zaviesť, nie preto, že by som bol nejaký cestný pirát, ale proste 90tka je na diaľnici málo, stovka je akurát. A samozrejme, každých pár sto metrov je značka s povolenou rýchlosťou, čiže sto. Bonusom sú aj značky, ktoré upozorňujú na kamery. Áno presne také, akými hrozil Kali pred voľbami. Avšak s tým rozdielom že oni nechcú zarábať, ale chcú mať plynulú premávku bez nehôd. Dôkazom je to, že každý tú rýchlosť a dodržoval. A bolo jedno, či mal niekto Fabiu alebo X6-tku. U nás viete koľko môžete ísť, ak ste dávali pozor v autoškole, alebo ak ste práve prešli cez hranice a pomedzi billboardy ste si všimli tú veľkú tabuľu, na ktorej to je napísané. Aproppo billboardy. Presúvame sa smerom do centra. A prichádza ďalší šok. Billboardy. Áno, mali ich, ale nebolo ich veľa. (Btw na diaľnici ich bolo dokopy asi 10, a aj to 200m v poli) Asi vedia svoje produkty predať aj iným spôsobom. A hlavne skoro na každom bola iná reklama. Nemohlo sa tam stať že by sa na vás usmievali traja identickí Frešovia v 5m rozostupoch (u nás sú to prvé dva billboardy po príchode cez Jarovce). Ideme ďalej. Mali tam takú, kvázi hlavnú cestu, ktorá viedla do centra. Dĺžkou a šírkou niečo ako u nás Vajnorská. Samozrejme 70tka, ktorú každý dodržoval. Plynulá jazda až do centra. Srandovné boli ich križovatky. Tzv. "poraďsisám" križovatky. Zdalo sa mi, ako keby z každého smeru bola zelená (guľa, nie šípka), ale šoféri presne vedeli ako majú ísť, nikto sa netlačil, nepredbiehal, netrúbil, pekne sa počkalo, kým auto oproti odbočilo a išlo sa ďalej. Jak by chorváti povedali, "samo polako". Plynule sme sa dostali do úplného centra. A zrazu to prišlo. Nevídaný jav na slovensku. Zmutované príšery, ktoré sa preháňali na svojich vozoch sem a tam. Áno, amatérski Saganovia. Cyklisti. Prisahám, každý Ľubľanec musí mať aspoň tri bicykle. Každý, kto mal zdravé nohy jazdil na bajku. A mesto sa podľa toho zariadilo. Tých cyklociest nebolo veľa, ale asi mali povolenie jazdiť aj na chodníkoch a aj vodiči ich rešpektovali. U nás je zakázané jazdiť na chodníku. Aj chápem že tých chodcov treba chrániť, ale Slovinci boli ohľaduplní. Vyhli sa, a išli ďalej. A neboli to také tie fajnové horské bicykle, prípadne každý v kombinéze od Cannondale. Nie. Samé hipsterské dedinské bicykle, s košíkom vpredu aj vzadu. Btw, stojany boli všade. Mám pocit že tam bolo viac stojanov ako u nás...hmmm billboardov? Na každej ulici samé tyče pre bicykle. Takže si zapamätajte. V Ľubľane jazdí každý. A kto by aj nemal bajk, tak sa dá požičať. Sú tam na ulici bicykle na požičanie. Na nete som pozeral že na deň to stojí 1€, a na rok dokonca 19€. Keď uvidíte dock, kde sú zaparkované bicykle, tak si len zoberiete bicykel, a keď dojdete kam chcete, tak ho pripevníte do najbližšieho docku.  Aké jednoduché. Ale ako vravím, domáci majú svoje bicykle. 

Ďalšia vec, čistota. Ja som za tri dni nevidel ani jeden papier, a dokonca ani jeden špak. Každých 100m tam majú asi 5 smetných košov, samozrejme každý inej farby, veď separujeme. Sranda je, že ani jeden nie je preplnený. Prečo? Pretože smeti nekončia v tom koši do ktorého ich hádžeme. Pod každým smetným košom je ešte pod zemou, taký väčší kontajner, a raz za čas sa poklop otvorí, prídu smetiari, a odvezú smeti. Kiež by sme mohli mať takéto niečo v Bratislave. Prvé čo ma pri vstupe do tohto mesta napadlo, boli Nesrovnalove billboardy, že Bratislava môže byť ako Viedeň, Paríž, Helsinky atď. No, kiežby bola ako Ľubľana. Stačí trochu chcieť, a implementovať vyššie zmienené life-hacky, ako napr cyklistov, rýchlosti, radary bez účelu buzerácie a zarábania na vodičoch, a hlavne poriadok v systéme. Veľakrát sa mi v Bratislave stáva, že keď niečo chcem zahodiť, tak často ani nemám kde. Na celej ulici nenájdem ani jeden smetiak. Tu som si mohol vybrať či spravím 10 krokov doprava alebo doľava. 

 

Ľubľana je malé mesto, ale krásne. Cez historické centrum preteká riečka Ljubljanica, takže to tam vyzerá trochu ako v Benátkach. Každých 100m je nejaký most cez ňu. Väčšinou pre peších a cyklistov. Toto mesto má aj takú príjemnú atmosféru. Popri rieke je promenáda, plná kaviarní a reštaurácií. Kým na Slovensku je to ráno ľudoprázdne, tu to bolo od rána plné. Samé akcie na rannú kávičku so zákuskom, ktoré pozývali neprebudených miestnych naštartovať svoj deň. Počas dňa tam už vysedávali turisti, a navečer opäť miestni. Mám pocit že oni majú asi viacej času na svojich priateľov, lebo všade boli skupiny ľudí, ktorí sa stretli hoci aj v strede týždňa. To mesto žilo, nikto nebol uponáhľaný, mladí, strední aj starí. Bolo ich všade plno. A pomedzi nich sa preháňali cyklisti. Veľa cyklistov. Zastávky MHD boli neustále prázdne. 

Čo sa týka pamiatok, nie je ich až tak strašne veľa, ale sú. Ako už bolo vyššie spomenuté, dominantou mesta je nepochybne hrad. Vedie naňho aj lanovka, ale to ako keby ste išli na bratislavský hrad lanovkou spod mosta SNP. Takže sa to neoplatí, a menšia prechádzka s výhľadom na mesto je naozaj lepšia. Po hrade je tam asi najznámejšia pamiatka Tromostovje. Je to taký trojmost pre peších, veľmi pekný, ktoré vedie na námestie. A opäť, žiadne smeti, žiadni žobráci, ale samé predajne suvenírov so symbolmi mesta a krajiny. A samozrejme všade prítomné kaviarne a reštaurácie s prijateľnými cenami. Ďalšou atrakciou je Zmajski most. Z každej strany sa nachádzajú sochy s drakmi, symbolom mesta, ale asi aj krajiny. Oplatí sa vidieť. Za zmienku ešte stojí trh, ktorý sa nachádza medzi týmito dvoma mostami. Čerstvé ovocie a zelenina, milí predavači. Dokonca nám dali zadarmo jahody. A to nie hocijaké, ale krvavo červené, veľkosti hrušky. Pôvod: Sicília. Ďalej tam boli aj klasické stánky ako na Miletičke, s tým rozdielom, že predávali miestni. Podľa môjho postrehu, taká stredná vrstva, žiadni asociáli, prípadne žiadni vietnamci a pod. Keď sa tak nad tým zamyslím, za celé tri dni som nevidel nikoho, kto by bol predstaviteľom akejsi nižšej sociálnej vrstvy. Mám pocit že tí Ľubľančania sú naozaj šťastní že môžu žiť v tak krásnom a príjemnom prostredí ich mesta. Všade sa usmievali, pomohli keď niekto niečo chcel, a celkovo sa tešili zo života. 

Ja som si to mesto zamiloval, a keby bolo na mne, tak by som tam išiel žiť, hoci aj zajtra. Určite vám odporúčam navštíviť toto mesto, ale aj iné kúty Slovinska. Je to malá, ale krásna krajina so šťastnými a príjemnými ľuďmi. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?